
Je sloboda to isté ako robiť si, čo chcem?
Nie je.
A predsa si tieto dve veci mýlime častejšie, než by sme chceli priznať. Doma, v práci aj na sociálnych sieťach. Zvonka vyzerajú rovnako, no ich dôsledky pre ľudí okolo nás sú úplne odlišné. Kto ich nerozlišuje, ľahko nazve svoju svojvôľu krásnym slovom „sloboda“.
Na Slovensku je 17. november Deň boja za slobodu a demokraciu. Pripomíname si dva roky: 1939 a 1989. Oba príbehy majú spoločné to, že v ich centre stáli študenti. Mladí ľudia, ktorí mali pred sebou celý život a nechceli mlčať. Mali svoje sny, ciele, plány a vízie a videli, že v režime, v ktorom mali začať tvoriť hodnoty, by sa napĺňali len ťažko.
Práve o mladých a o slobode je tento článok. Nie o politike. O ľuďoch, o rodinách a o firmách. O slobode sa totiž nerozhoduje len na námestiach. Rozhoduje sa o nej každý deň pri stole, na porade aj pod cudzím príspevkom v komentári na sociálnej sieti.
Všimol som si jeden paradox. Mladí ľudia dnes túžia po slobode, po nezávislosti a chcú byť sami sebe pánmi. Je to zdravá a prirodzená túžba. Bez nej by sa nič nezmenilo, nič by nerástlo, nevyvíjalo sa dopredu a samozrejme, nikto by nič nezačal.
Na jednu vec si však dnes treba dať veľký pozor: rozlišovať medzi slobodou a svojvôľou. Je iné mať svojvôľu a iné mať slobodu. Svojvôľa pozná len moje chcenie. Sloboda pozná aj moju zodpovednosť. Pri svojvôli stačí chcieť. Pri slobode treba aj zvážiť dôsledky a dopad. Nielen pre seba, ale aj pre ľudí okolo, pre spoločnosť, pre krajinu, pre komunitu…
A je tu ešte jeden háčik, ktorý možno nikto nahlas nepovie. Kto chce nezávislosť, najprv sa musí zbaviť závislosti. Nedá sa byť slobodný, kým som otrokom svojich zlých návykov, svojho telefónu, svojho pohodlia a okamžitého uspokojenia. Kto nevie povedať nie sám sebe, nemá slobodu. Len ju tak vníma.
Platí to pre mladých. A platí to aj pre nás starších. Sloboda totiž nezačína tým, že mi niekto nič neprikazuje a nezakazuje. Začína tým, že sa viem sám ovládnuť.
Aj svojvôľa hovorí: rozhodujem o všetkom sám. Len pri tom nikoho iného nezohľadňuje. Druhý človek je pre ňu nepodstatný, niekedy až prekážka.
Pri slobode sa pýtam dve veci.
Čo chcem?
A čo to urobí s ľuďmi okolo mňa?
Pri svojvôli si kladiem len tú prvú otázku. Tá druhá otázka je to, čo z nás robí dospelých a vyspelých ľudí.
Pozrite sa na sociálne siete. Dám si akúkoľvek prezývku (nickname) a môžem komukoľvek čokoľvek napísať. Môžem čokoľvek komentovať, použiť vulgarizmy, dokonca klamať… Beztrestne. Nikto ma nepozná, nikto sa ma na nič nespýta a nikto mi nepozrie do očí.
Keď som bol mladý, nebolo to tak. Keď som v dedine alebo v meste niekde vystúpil, nebol som anonymný. A keď som niečo komentoval, nebolo to vždy celkom beztrestné. Ľudia vedeli, kto som, a to ma učilo zodpovednosti. Ak som niečo niekomu povedal alebo vystúpil pred ľuďmi, musel som si uvedomovať svoju zodpovednosť voči nim aj voči sebe.
Dnes môže aj dieťa komukoľvek napísať čokoľvek, aj vulgárne. Čo samozrejme nie je správne. Nie je to chyba detí. Je to otázka, čo sme im ukázali o tom, ako sa so slobodou zaobchádza.
Urážka pod cudzím príspevkom nie je sloboda názoru. Je to svojvôľa. Za slobodou názoru stojí človek s menom, tvárou a ochotou uniesť odpoveď a zodpovednosť.
Ja som generácia X. Rodičia nás vychovávali v socializme, ale my sme museli začať pracovať, budovať a tvoriť v kapitalizme. To nebolo jednoduché. Museli sme mať široké lakte. Mnohých z nás to naučilo vytrvalosti, ale aj opatrnosti.
A doma platili jasné pravidlá. Keď ma v škole pokarhal riaditeľ, nedajbože, aby to povedal môjmu otcovi… Jednoducho to bola autorita, to bol rešpekt. Nebolo o čom diskutovať a každý vedel, kde je jeho miesto.
Generácia Y zažila starý systém ešte v škôlke alebo na začiatku základnej školy. Ale svet, do ktorého vstúpila ako dospelá, už bol iný. Vyrastala medzi dvoma svetmi, a preto často hľadá, čo to všetko vlastne znamená.
Generácia Z sa do slobody narodila. Nepozná svet bez možností.
Každá z nich chce od života niečo iné.
X potrebuje stabilitu.
Y potrebuje zmysel.
Z potrebuje slobodu.
Sú to tendencie, nie pravidlá. Každý z nás je viac než len rok narodenia. Do jednej generácie sa celý nezmestí nikto.
Vo firmách aj doma to počúvam z oboch strán.
Manažéri mi hovoria: „Pokojne ti povedia, že toto neurobia.“
Mladí sa ma na seminároch pýtajú: „Prečo nás tí starší nerešpektujú? Prečo nás všetkých hádžu do jedného vreca?“
A teraz pozor. Obe strany majú v niečom pravdu. Za oboma vetami je pocit, že ma druhý nepočúva a nevníma.
Mladí dokážu otvorenejšie povedať, čo si myslia. Dokážu zaklopať na dvere, na ktoré sme sa my, starší, niekedy báli čo i len pozrieť. Je to odvaha, ktorú by sme nemali premieňať na konflikt.
My starší zase vieme, že sloboda prináša aj zodpovednosť. A že bez rešpektu sa z nej ľahko stane svojvôľa. Túto skúsenosť môžeme odovzdať len vtedy, ak ju podáme ako ponuku a nie ako výčitku.
Môj dlhoročný kolega Ivan Lihotský ma naučil jednu vec a dodnes si ju pamätám.
„Keď si chce človek získať rešpekt, musí najprv sám rešpektovať druhých.“
Rešpekt sa nedá vynútiť. Dá sa len dať, a tak sa k nám vráti.
Mnohí lídri si dnes chcú získať rešpekt, ale nerešpektujú názory tých ostatných. Takto rešpekt nefunguje, hoci by si to mnohí priali.
To isté platí aj pre mladých, ktorí chcú, aby ich starší rešpektovali. Rešpekt nie je dar, ktorý príde automaticky s vekom ani s pozíciou na vizitke.
Sloboda názoru áno. So zodpovednosťou za to, ako ho poviem a čo urobí s človekom oproti mne.
Pre starších to znamená najprv počúvať a až potom súdiť. Pre mladších povedať svoj názor do očí, pod vlastným menom a dokázať uniesť aj odpoveď.
A líder, ktorý začne rešpektovať ako prvý, sa pravdu od svojich ľudí dozvie skôr než ostatní. Ľudia hovoria pravdu tomu, koho sa nemusia báť.
Dá sa to naučiť? Áno. Každý deň sa dá urobiť jeden malý krok, napríklad nechať druhého dohovoriť.
Sloboda je robiť to, čo chcem, a vidieť pri tom aj druhého.
Skúste si 17. novembra (a nielen v tento deň) položiť otázku:
Kedy ste naposledy niekomu povedali „to je moje slobodné rozhodnutie“… a bola to v skutočnosti svojvôľa?
Je sloboda to isté ako robiť si, čo chcem? Nie je.